Hoci bývame v tej istej dedine, naposledy sme sa videli pred siedmimi rokmi. Bélova kariéra sa vtedy len začala a napriek pandémii COVID-19, naďalej neochvejne cestuje po svete ako člen rôznych hudobných formácií. Precestoval takmer celú Európu, navštívil Čínu a už roky má trvalé bydlisko v bratislavskej Petržalke. Práve sa zastavil doma, aby oslávil 70. narodeniny svojho dedka tradičnou rómskou párty a zaspieval pri tom svoje obľúbené piesne. Pretože Bélu Botoš, ktorý minulý rok dovŕšil tridsiatku, zbožňuje dobrú zábavu.
„Hral som komédiu, zabával som ostatných, no sám som necítil radosť.“
– hovorí herec v londýnskej inscenácii Tragédie človeka predtým, ako si vezme život.
Nuž, táto veta sa menej hodí k Bélovi Botošovi, ktorý nielenže zabáva svoje publikum, ale rád sa zabáva aj sám. Minulý rok musel zrušiť jeden zo svojich koncertov, keď sa dozvedel, že rodičia pozvali príbuzných a profesionálov na oslavu jeho 30. narodenín. Chýbala len kapela, ale nevedel som si predstaviť párty bez cigánskej kapely, tak rýchlo dal dohromady malú skupinu, ktorú viedol až do úsvitu. Hoci pochádza z hudobníckej rodiny a husle mal v rukách už od štyroch rokov, dlho to nevyzeralo, že by sa mu vytúžené sny jedného dňa splnili.
Bélov starý otec bol jedným z najlepších violistov v regióne, jeho otec si vybral kontrabas, ale v rodine je niekoľko huslistov a klarinetistov a jednou z jeho sesterníc je známa ľudová speváčka Mónika Rigó. Jeho rodičia sa ho však báli a tak namiesto konzervatória (ktoré v tom čase fungovalo len v Košiciach a Banskej Bystrici) ho zapísali na strednú odbornú školu v Rimavskej Sobote, kde ukončil štúdium s titulom hotelový manažment.
Napriek varovaniam rodičov sa rozhodol skúsiť konzervatórium a stal sa žiakom Dušana Radiča v Banskej Bystrici. A hoci predtým roky študoval hru na husliach, v Banskej Bystrici prešiel na legendárny nástroj svojho starého otca – violu, ktorá je v orchestroch nevyhnutná, no stále vnímaná ako „druhé husle“.
Violu si obľúbil natoľko, že jej popularizáciu považuje za jeden zo svojich hlavných životných cieľov. Spočiatku hrával na viole svojho starého otca, no dnes hrá na veľmi cennej viole, ktorú mu vyrobil Tamás Orsós, pričom sláčik je od českého majstra. Na konzervatóriu strávil len jeden rok, pretože prestúpil na Akadémiu umení, kde sa stal študentom Zuzany Bouřovej . Akadémiu absolvoval s vynikajúcimi výsledkami a krátko nato uspel v konkurze do Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, kde získal trvalé miesto.
Neľutoval to, pretože orchester spojil najlepších violistov v krajine. Ten má v súčasnosti 11 violistov a keďže na každý koncert je potrebných 2 – 5 hráčov (v závislosti od programu), má možnosť vystupovať aj v iných formáciách.
„Tradičná rómska hudba bola dlho tým najdôležitejším v mojom živote. No už na základnej umeleckej škole v Rimavskej Sobote ma pani učiteľka Éva Szabó priviedla ku klasike, do ktorej som sa zamiloval. Dnes má v mojom každodennom živote ešte významnejšie miesto,“ hovorí Bélu, ktorý sa cíti v maďarskom aj slovenskom folklóre ako doma. Avšak cestu k jazzu si zatiaľ nenašiel. „Uprednostňujem to, čo je zapísané v notách. Nie som typ, čo rád improvizuje“ – dodáva.
Po strednej škole strávil rok v Hudobnom centre Ferenca Snétbergera vo Felsőörsi. Práve s ním prvýkrát vystúpil v zahraničí – v Berlíne. Odtiaľ sa jeho kariéra rozbehla naplno: v posledných rokoch koncertoval naprieč Európou a s kapelou si občas zahral aj v Číne. „So Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu máme v priemere jeden až dva koncerty mesačne, okrem toho nahrávame aj množstvo súčasných slovenských diel na CD,“ hovorí Bélu.
V posledných rokoch sa podieľal aj na hudobných nahrávkach viacerých nových slovenských filmov. Diváci si ho mohli všimnúť aj na javisku Slovenského národného divadla, kde dlhé roky účinkoval v populárnom predstavení Kubo. To bolo minulú jar stiahnuté z repertoáru, no Bélu si čoskoro našiel nové divadelné pôsobisko. Aktuálne hrá na violu v hudobno-divadelnom projekte Red Cabaret La Boca, ktorý sídli v Bratislave na Obchodnej ulici a vedie ho herečka Lucia Šípošová. Predstavenie, inšpirované svetom argentínskeho tanga, mu umožňuje ukázať aj inú stránku svojej hudobnej osobnosti.
V ostatných rokoch pôsobil Bélu aj v iných hudobných zoskupeniach – medzi nimi napríklad Dobrá muzika či Mušketieri. Spolupracoval aj s legendárnym Robym Lakatosom, držiteľom Dankóovej ceny. Pred pár rokmi ho navyše oslovil svetoznámy husľový virtuóz Pavel Šporcl, ktorý ho prizval do svojho medzinárodného projektu Gipsy Way. Spolu koncertovali v mnohých európskych mestách.
Jeho srdcovou záležitosťou je však skupina Manuša, ktorú vedie speváčka Júlia Kozáková. Kapela interpretuje world music vychádzajúcu z rómskej, slovenskej a stredoeurópskej hudby. „Aj keby mal rok dvojnásobný počet dní, stále by sme nestihli prijať všetky ponuky,“ poznamenáva s úsmevom. V uplynulých sezónach absolvovali turné po prestížnych pódiách v Londýne, Taliansku, Španielsku, Belgicku, Škótsku či fínskych Helsinkách.
Ak sa naskytne príležitosť, Bélu rád vystupuje aj s formáciou Géza Hosszu-Legocky & The 5 DeViLs, ktorú vedie husľový virtuóz Géza Hosszú – dvojnásobný nominant na cenu Grammy. A keď mu to čas dovolí, objaví sa aj na koncertoch iných zoskupení naprieč regiónmi, bez ohľadu na hranice. Nedávno sa zúčastnil tradičného speváckeho večera v gemerskej obci Simonyi, kde hral v orchestri Károlya Puku.
„Pamätám si, ako som ako tínedžer dostal možnosť zahrať si s jeho kapelou, organizátor ho požiadal, aby mi to umožnil aspoň na pár minút. Bol to pre mňa obrovský zážitok. Neskôr ma nechal sedieť na kraji pódia počas koncertu v Bratislave, no teraz ma už volá na pódium s hrdosťou,“ spomína dojatý Bélu, ktorý sa už teší na septembrový folklórny festival Czinka Panna v obci Gemer, kde vystúpi ako primáš so svojím príležitostným orchestrom.
„Túto súťaž som vyhral ako posledný a keďže v regióne je čoraz menej primášov, festival teraz funguje skôr ako večer maďarských piesní. Som preto veľmi rád, že budem môcť sprevádzať spevákov. Otec bude hrať na kontrabase – o zostave ostatných hudobníkov ešte uvažujem,“ dodáva. Na jeseň by chcel rovnako obnoviť obľúbený večer ľudových piesní v Blhovciach, ktorý sa pred pandémiou COVID-19 konal trikrát a vždy s veľkým ohlasom. Zúčastnili sa ho takmer všetci významní speváci regiónu – vrátane Móniky Rigó, ktorá vtedy prišla s niekoľkomesačným bábätkom.
Popri koncertovaní sa Bélu intenzívne venuje aj propagácii violy ako sólového nástroja. „Viem, že repertoár pre violu je obmedzený, ale existuje niekoľko výnimočných diel, ktoré sa snažím prezentovať na sólových koncertoch.“ V rodnom meste mal vďaka Eve Čarnokej a Katalin Zsélyi možnosť vystúpiť v rámci festivalu Hudobná jar na dvoch profilových koncertoch. Najprv s ukrajinským klaviristom Bohdanom Kovalom, o dva roky neskôr s Vladyslavom Panchenkom. V ich podaní zazneli violové klasiky od Schumanna či Brahmsa, no súčasťou posledného koncertu bola aj skladba For Bélu od Adama Hudeca – dielo, ktoré bolo napísané špeciálne pre neho.
„Aj keď som mal spočiatku obavy, dnes mám Bratislavu veľmi rád – najmä Petržalku. Susedom neprekáža, keď si občas doma zacvičím. A v budove rozhlasu mám svoju miestnosť, kde môžem kedykoľvek cvičiť, hlavne pred dôležitým vystúpením. S kolegami si rozumieme, každý má svoj rytmus, takže sa vieme bez problémov zosúladiť,“ hovorí Bélu, ktorý čoraz viac uvažuje aj o založení rodiny. Jeho rodičia by sa vraj veľmi tešili na vnúča.
„Mám 22-ročnú priateľku, ktorá študuje herectvo na vysokej škole. Vďaka rodičom má veľmi blízko k hudbe. Zvyšok zatiaľ zostane tajomstvom,“ dodá s úsmevom a ponáhľa sa domov – večer sa totiž koná ples na počesť starého otca. A na takom podujatí nemôže chýbať ani Bélu a ani kapela, ktorú špeciálne na túto príležitosť sám zostavil.
Tento článok je slovenský preklad článku, ktorého autorom je János Juhász Dosa. Originál vyšiel 28. marca 2025 na portáli Ma7. V pôvodnom znení si ho môžete prečítať tu.